30 sep Nekomentované Daniela Choma Blog

Dlhšiu dobu ku mne táto veľká téma chodí. Cez skúsenosti z práce s rodinami sa to často ukazuje ako niečo, čo spôsobuje v rodine veľa neistoty či kroky nesprávnym smerom. Nakoľko, ako na všetko, aj na výchovu a celkovú starostlivosť o dieťa je toľko rôznych názorov, koľko nájdete trebárs o stravovaní.

                Veľmi často sa ľudia upnú na nejaké pravidlá-  tie definujú či daný smer nasledujeme dostatočne dôsledne a či sa môžme považovať za jeho vyznávačov. Tu možno radiť prístupy od ,,zdravého“ sedliackeho rozumu, autoritatívnej výchovy, vzťahovej výchovy, francúzskej výchovy, liberálnej výchovy, či čokoľvek si predstavíme. Tak isto, ako keď sa stravujeme paleo, tak nech nás nenapadne siahnuť po škroboch či vysokoglykemických sacharidoch, keď sme vegáni, nesiahajme na živočíšne produkty, keď sme vitariáni, tak ten sporák s rúrou (,,zabíjač“ všetkých enzýmov či vitamínov) radšej čím skôr zneškodnime a keď nás napadne dať si ľanový kreker, ktorý sa sušil pri teplote vyššej ako 42 stupňov, tak už teda o sebe nemôžme vyhlasovať, že sme RAW. Žijeme v dobe fixácie na pseudodentity.

                Informácie sú dôležité. Dnes už sme tak odpojení od našich pôvodných inštinktov, od seba samých, že sme oveľa náchylnejší prebrať to, s čím sme prišli do kontaktu bez ohľadu na to, aby sme vedeli či je to skutočne v súlade s nami. Teda tak, ako veľa rodičov pristupuje k svojim deťom stále ,,komunistickým“ mocenským štýlom cukra a biča, lebo nič iného nikdy nezažili a teda to ani neskúmali, nevnímajú širšie rozmery, ktoré rodičovstvo môže obsiahnuť či priniesť do života. Nevedomky títo rodičia, v domnienke, že robia to najlepšie pre dieťa a ,,zoceľujú“ ho, často nevnímajú zranenia na destkej duši, ktoré bezmyšlienkovité preberanie starých vzorcov spôsobuje a že takéto ,,zoceľovanie“ sa v skutočnosti prejaví ako pripravenie dieťaťa o vlastnú vnútornú silu, keďže nikdy nevyrastie také silné a zdravé to, čo bolo zlomené keď začínalo rásť.

                Potom je ďalšia skupina rodičov. Tí, ktorí cítia, že niečo na tých dnešných vzťahoch nie je v poriadku. Vedia, že väčšina vecí ma pôvod v detstve, no kedže im samým sa dostalo ,,komunistickej“ výchovy, vedia zatiaľ len, čo nechcú robiť, no alternatívu zatiaľ nenašli, prípadne nevedia ako inak.  Vo vypätých situáciách sa v nich spúšťajú vlastné programy a reakcie, ktoré si zažili sami, keď boli deťmi.  Teda vedia, že takto to robiť nechcú, no nevedia ako inak áno. Tu prichádza na rad hon na informácie a skúmanie rôznych smerov. Informácie sú úžasné kvôli tomu, že majú moc nami prejsť, niečo zanechať a my máme voľbu sa rozhodnúť, či to nami rezonuje, či nám to dáva zmysel a či toto je to, pri čom nám poskočí srdce od nadšenia a pošepká nám- Toto je tvoje. Veľa rodičov to najprv potrebuje uchopiť cez rozum, aby sa podarilo prehlušiť to dosiaľ staré známe, aby sa to dostalo do srdca.  Keďže od skutočného spojenia s kolobehom života, ktorý nás vnútorne vedie, sme v dôsledku našich životných štýlov dlho odpojení, je to pre mnohých nevyhnutný prvý krok- mať to pomenované.

Tu ale netreba zabúdať na veľmi dôležitú vec a tou je opätovné opustenie tejto informácie.  Ak budeme informácie hromadiť na seba, lipnúť na nich a kŕčovito sa ich držať, zabudli sme na hygienu. V kritických situáciách listujeme v tomto zoname informácií a to nás stále drží uväznených v rozume, miesto toho, aby sme videli a vedeli srdcom. Preto môžeme novému poznaniu poďakovať, že nás niekam posunulo, no zároveň si musíme uvedomiť, že ho musíme vedieť pustiť, aby sa nám ukázala ďalšia cesta, ktorú nám otvorilo, cesta vlastná práve nám.  Vytvoríme tak priestor ďalšiemu poznaniu, ktoré sa ak nám chystá.

Ak matka robí možné nemožné, aby sa udržala v mantineloch ,,pomenovaného“ rodičovstva, za príklad si dajme trebárs to kontaktné, neraz to dopadá aj tak, že nadobudne pocit, že právo na jej vlastný život na pár rokov končí. Starostlivosť o dieťa sa stáva projektom, nie prirodzeným, ďalším rozmerom rodiny. Má pocit, že ak urobí všetko špičkovo a bude dodržiavať body, kedy sa môže považovať za kontaktnú (autoritatívnu, liberálnu, či ,,zdravýsedliackýrozum“) matku, tak vo svojej úlohe a teda vo svojich vlastných očiach a očiach okolia ,,uspela“. Teda domnieva sa, že to robí pre dieťa, ale v skutočnosti to robí pre seba. Zranené vnútorné dieťa v nej kričí po uznaní, ktoré si treba zaslúžiť a ak sa tento motív dá ukryť za ešte takýto ušľachtilý cieľ (ktorým sprevádzanie novej bytosti určite je), tak je to o to zradnejšie a nemusí si to ani všimnúť.  Matka alebo otec, ktorých nevedie vo vzťahu k deťom ich vnútorná mudrosť sú pre dieťa obrovským zdrojom neistoty. Rodič je na začiatku života prirodzenou autoritou- je tu dlhšie, je väčší, silnejší a vie ako to tu chodí a dieťa čaká, že ho to naučí. No keď sa rodič uväzní v zmätku rôznych výchovných smerov a neustále pochybuje o svojom konaní či rozhodnutiach, dieťa si načíta jeho vnútornú neistotu a je to pre ňho alarmujúca situácia, lebo ten, kto sa tu má o mňa starať a ukázať mi ako to tu funguje, nevie či robí dobre???!!! Tu dieťa v rodičovi skutočne nevie vnímať sprievod a oporu.

 Neraz sa hon na ,,dokonalé“ rodičovstvo vyvinie tak, že samotných rodičov od seba vzdiali, namiesto toho, aby ich ešte viacej spojilo a priblížilo. Matka, z pocitu, že všetko musí zvládnuť si na seba veľa uvalí a vníma seba samu ako tú, ktorej na rodine ,,viacej“ záleží, viac sa obetuje.  Teda začína mať tendencie meniť svojho muža, stále častejšieho ho napomínať, ako by mal alebo nemal veci robiť, aby to spĺňalo jej kritériá ,,dobrého“ rodiča a on mal šancu sa jej vyrovnať. Pozícia otca je najcitlivejším rozmerom v živote muža. Ak sa s ním raz žena rozhodla mať dieťa, dala mu mandát na to, že ho považuje za plne kompetentného byť najlepším otcom ich deťom. Teda vyhral…Spomedzi všetkých ostatných samcov, ktorí sú na ,,trhu“ k dispozícii, vyhral práve on. Tým žena zároveň demonštruje, že ho považuje za správneho muža pre ňu samotnú. Ak však v niektorej etape žena otvorene začne otcovo konanie spochybňovať, kritizovať ohrozujúcim spôsobom, muž to vníma ako najalarmujúcejšiu situáciu, ako útok na svoju pozíciu. Žena týmto demonštruje, že stráca istotu, či si vybrala dobre. Muž sa viac necíti, že ho vníma ako toho pravého muža pre ňu.

 Čo je ale paradoxné je to, že dieťa, ak je tohoto svedkom, nevníma, že mama pre ňho vyjednáva ,,lepšie“ podmienky. Dieťa vníma, že mama nie je spokojná s počínaním otca, ktorého si sama vybrala pre svoje deti. Teda ju v tej chvíli vníma ako hlúpu, že vybrala niekoho s kým sama nie je spokojná. Toto však platí aj opačným smerom, ak otec kritizuje, napráva a kontroluje matku. Samozrejme, vždy sa pri živote s deťmi nájdu situácie, ktoré by obaja riešili možno inak, no spôsob je ten, ktorý rozhoduje o tom či situácia rodičov k sebe priblíži alebo vzdiali. Ak na to vedia ísť cez ochotu a otvorenosť vzájomnej snahy si porozumieť, prečo to otec vníma takto a matka takto, vedia vytvoriť krásnu synergiu, ktorá im pomôže uzrieť čo sa NAOZAJ v tých situáciách deje, čo v oboch spúšťajú, že majú tendenciu reagovat rozdielne. Nie je tu priestor pre negáciu, pre to, že jeden to vie lepšie ako druhý, ale o ochotu hľadať pravdu, ako to v rodine je. Takto sa môžu uzdravovať navzájom, dorásť v zdrvaých dospelých a neprenášať svoje zranenia ďalej na svoje deti.  Môžu spolu byť skutočnými partnermi a svojim deťom zdravými rodičmi.

Matka má právo žiť naďalej všetky ďalšie rozmery svojho ženstva, materstvo len rozšírilo to kým doteraz bola. Často si vytvorí utkvelú predstavu, že musí všetko, načas, vždy a najlepšie sama, najmä pre druhých, aby sa dala považovať za dobrú. Ak však dokáže túto predstavu opustiť, dokáže vytvoriť vo svojom živote priestor, kde sa môže postarať o svoje vlastné potreby, vyživiť sa a tým mať ďalšiu energiu a emocionálnu výživu pre svoju rodinu. Bude mať zo svojho života radosť a jej rodina bude šťastná. Lebo energia matky má svoje limity, ak matka napĺňa potreby všetkých ostatných, no tým svojim nevenuje dostatočnú pozornosť, skôr či neskôr pôjde už len zo záložného zdroja, až úplne vyčerpá všetky zdroje, ktoré mala k dispozícii. Tam už nemá, čo by rodine odovzdala, lebo pre ňu samú už dávno neostalo, a tak už nemá ani pre ostatných. Tu si začne všímať, že už nemá trpezlivosť, že bežné situácie sú nekontrolovateľnou rozbuškou, nevládze a nič ju neteší. Tu sa dá veľmi často krásne vypozorovať, ako deti tento stav navnímajú a začnú ešte viac zintenzívňovať nežiaduce správanie. To nie preto, aby matku trápili, ale preto aby ju dotlačili do tej krajnej hranice, kde už sa konečne zbadá a pripustí, že musí niečo zmeniť a dovolí si to. Ak by boli deti milé, zlaté v tomto štádiu, mama ostane uväznená v tejto nevedomosti. Keďže deti vnímajú, že rodič sa musí cítiť dobre a prajú si pre ňho najvyššie dobro, aby bol svet pre nich v poriadku a deti dostávali to, čo od rodičov potrebujú, vedú nás k pochopeniu toho, čo nie je v súlade.

Čo sa, ale skutočne deje môžeme zistiť len spolu v rodine. Nikto nám to nemôže ukázať, lebo nikto nás natoľko nepozná. Preto veľa terapií či kurzov komunikačných zručností vzbudzujú závilosť, lebo človek získa pocit, že je tu nejaký spasiteľ, ktorý to vie lepšie než on sám a vyrieši to za ňho.  A keď sa ním budeme riadiť, budeme dobrými rodičmi. Či už niekto vychovávava autoritatívne, liberálne, rešpektujúco, podľa montessori (doplňte si čo chcete), no používa túto výchovu na doiahnutie vlastných cieľov a teda nežije v pravde, nie je pozorný k tomu, čo život v ňom a v dieťati hovorí, koleduje si o veľký prúser. Lebo dieťa raz vyrastie, uzrie čo, ako a prečo rodič robil a vtedy sa zrúti maska hrdinu, ktorým rodič pre dieťa bol, a takého rodiča musí dieťa automaticky odmietnuť. Lebo ono mu dalo dôveru, no ten s ňou špinavo kšeftoval. Dobrý príklad je trebárs používanie ,,komunikačných zručností“, aby sme dieťa ,,láskavým“ spôsobom vmanipulovali do toho, čo chceme, aby robilo. Tu sme zneužili jeho dôveru v to, že to s ním za každých okolností myslíme dobre a zneužili sme jeho naivitu. Ďalší príklad je, ak ho nútime robiť veci cez strach, ohrozovanie a vyvolávanie pocitu viny, zneužili sme jeho slabosť a závislosť od nás, či jeho túžbu po neustálej dostupnosti lásky. Na toto usvedčenie klamstiev je najpovolanejším obdobím puberta. Ak rodič s dôverou, ktorú mu dieťa prejavilo v detstve, zachádzal s posvätnou úctou, rešpektom a vďakou, v puberte ho toto dieťa prijme za prirodzenú autoritu vo svojom živote. Bude ho, alebo ďalších ľudí s čistým srdcom, nasledovať pre ich vnútornú múdrosť, o ktorej ho presvedčili.  Lebo nezradil  pravdu a lásku. Ak však dieťa dorastie do puberty, kde už má schopnosti odhaliť všetky manipulácie, zastrašovania a emocionálne násilie, ktoré na ňom rodič (hoci nevedomky) páchal a identifikuje ich, rodič v jeho očiach stratí status ,,hrdinu“ lebo dieťa zistilo, že nemal na viac, a preto sa musel uchýliť k metódam, ktoré používal. Teda dieťa zistilo, že rodič nebol schopný rozumieť životu a nemal snahu skutočne ho spoznať. Takýto rodič nemôže byť pre dieťa zdrojom múdrosti pri veľkých životných zmenách a rozhodnutiach, ktoré ho čakajú.

Najdôležitejšie, čo deti potrebujú od svojich rodičov je zažiť ako milujú seba samých, ako milujú seba navzájom a ako milujú život. Tomu sa chce dieťa naučiť, toto potrebuje vidieť. Chce poznať radosť, smiech, slzy, smútok, všetky príchute života v ich najpravejšej podobe.  Chce poznať hranice, aby malo garantovanú bezpečnosť a istotu a mohlo byť naplno dieťaťom, lebo je tam niekto ,,väčší“, kto vie o riziku, vie rozoznať dobré od zlého a vie ho to naučiť. Chce tie hranice spoznávať v láske a bez pocitu ohrozenia sa učiť, ako to na svete funguje. Chce vidieť ako sa riešia konflitky vo vzťahoch, preto nemajme obavy riešiť veci pred deťmi. Chcú zažiť a poznať nás samotných, aby samy vedeli ostať v spojení s tým, kým sem prišli byť.  Nechcú zažiť  Naomi Aldort, či Dr. Ferbera v nás, chcú poznať skutočnú podobu svojich rodičov.  Preto si môžeme všimnúť, že neraz tieto výchovne metódy nemusia dlhodobo fungovať (alebo nefungujú bez následkov), lebo dieťa to proste zbadá. Zbadá, že toto nie je pravá tvár rodiča, ale niekto kým sa rodič snaží byť. Preto nám nebude fungovať na dieťa v emóciách fingovaná empatia, hoci vnútorné nás ide rozthnúť od hnevu- nie sme v pravde, dieťa to, čo robíme, nepríjme. Preto sa obracajme v rodine na seba, ako rodičia pracujme na sebe, aby z nás nehovorilo naše vnútorné zranené dieťa, ktoré sa chce vampírovaním na vlastných deťoch cítiť lepšie. Pracujme na tom, aby sme boli pozorní, vnímaví a chceli sa učiť a nie vyučovať, lebo len vtedy máme šancu porozumieť, čo sa skutočne v rodine deje a čo rodina potrebuje. Je to veľký zážitok a krásna cesta, ktorá prinesie do rodiny veľa lásky, poznania, skutočnej blízkosti, rastu a radosti.